Úvod
E-shop
Úvod
E-shop
Už okolo roku 3000 p.n.l. začali čínski obchodníci znižovať riziko zničenia svojho tovaru pri lodnej preprave tak, že tovar rozkladali na viacero plavidiel. Podobné problémy súvisiace so škodami na prepravovanom tovare trápili aj obyvateľov Mezopotámie. V samotnom Chamurapiho zákonníku z roku 2500 p.n.l. sú zachytené pravidlá uzatvárania dohôd majiteľov karaván o určitej forme spoločného zdieľania strát. Podobný princíp bol vymedzený aj v súvislosti s námornou prepravou tovaru. Majiteľ plavidla získal od veriteľa pôžičku na plavbu (prípadne aj na potrebné opravy lode) s tým, že po úspešnom vykonaní plavby ju bol povinný splatiť aj s úrokom. Tento úver bol však zabezpečený samotným plavidlom, ktoré slúžilo ako kolaterál. Ak by majiteľ plavidla úver nesplatil, prepadla by loď v prospech veriteľa. Chamurapiho zákonník definoval túto prax ako poistenie, nakoľko veriteľ na seba preberal riziko toho, že plavba bude neúspešná. Avšak napriek tomu, že takáto prax skupinového zdieľania rizika mala k poisťovaniu relatívne blízko, nemala ešte typické znaky dnešného poistenia. Osoby ohrozené negatívnymi dosahmi rizika sa ich získaním úveru nezbavili. V prípade straty lode, by im samotná loď nahradená nebola. Naopak, prijatím úveru vstupovali do ďalšieho rizika, ktoré súviselo so schopnosťou splatiť istinu aj úrok v prípade úspešnej plavby. Každopádne však možno hovoriť o vzniku snáh zachytiť riziko a prax s ním súvisiacu do právneho poriadku vtedajších spoločností. Podobné praktiky v súvislosti s námorným poistením boli neskôr zaužívané aj u Féničanov a Grékov.
V starovekom Egypte žil Mustafa s rodinou. Jeho povolaním bolo staviteľstvo. Bol to chudobný človek, ktorý sa snažil uživiť svoju rodinu, ako sa dalo. Túžil po tom, aby sa mala jeho rodina lepšie. Potreboval preto zarábať viac peňazí. Práce v ich meste bolo málo a väčšinou bola táto práca aj zle platená. V tej dobe sa začínala stavba ďalšej pyramídy. Bola to však ťažká práca, aj keď v tej dobe pre staviteľov veľmi dobre platená. Problém bol však v tom, že pri tejto práci bola aj vysoká šanca vážnych úrazov, dokonca smrti. Mustafa bol múdry muž. Uvedomoval si, že ak by sa mu niečo stalo, nemohol by ďalej pracovať. Svoju rodinu by dostal do ešte ťažšej situácie, než v akej už boli.
Na stavbe pyramídy pracovalo aj veľa jeho priateľov. Jedného dňa dostal vynikajúci nápad. Dohodol sa so svojimi priateľmi, že ak by sa niekomu z nich niečo stalo, ostatní sa postarajú o jeho rodinu. Keďže táto práca bola naozaj slušne platená, dovoľovala postarať sa aj o rodiny kolegov. Takýto skvelý nápad sa čoskoro rozšíril medzi všetkých staviteľov s rodinami. Vznikla dohoda, že ak sa niekomu pri stavbe pyramídy niečo vážne stane, z výplat jeho kolegov sa budú posielať príspevky jeho rodine.
Jeho myšlienka sa ďalej rozširovala a pomohla mnohým rodinám prežiť ťažké obdobia. Postavil tak základy poistenia, ako ho poznáme dnes.
V starovekom Egypte okolo roku 2500 p.n.l. uzatvárali kamenári dohody o krytí pohrebných výdavkov zo spoločného fondu. Keďže rizikom v rámci tohto typu „poistenia“ bola smrť osoby, možno povedať, že išlo o určitú formu životného poistenia. Chýbajú však presné záznamy zachytávajúce tvorbu a použitie takýchto spoločných fondov. Taktiež možno predpokladať, že v tej dobe neboli poistné zmluvy ani zďaleka tak detailné ako tie dnešné. Dohoda o pohrebnom poistení teda mohla obsahovať iba jednoduchú vetu typu: „V prípade smrti XY sa z fondu vyplatí 30 peňažných jednotiek na pohreb.“
O pár storočí neskôr žil v Ríme podobný muž. Volal sa Igantus. Trápili ho podobné problémy ako Mustafu. V tej dobe sa však už pyramídy nestavali. Rímska ríša sa vtedy rozprestierala pozdĺž celého Stredozemného mora. Aktívne sa obchodovalo. Rôzne mestá boli závislé od tovaru z miest na druhom konci ríše a naopak. Väčšina tovaru sa vtedy dopravovala loďami krížom-krážom naprieč Stredomorím. A túžba po tovare z iných končín sa stále zvyšovala.
Preto sa Igantus rozhodol, že si kúpi loď a stane sa obchodníkom. Keďže nemal dostatok peňazí na jej kúpu, musel sa ešte aj zadĺžiť. Lode však neboli také dokonalé ako dnes a často sa stávalo, že sa aj pri slabšej búrke potopili. Ďalšou hrozbou boli piráti, ktorí sa živili kradnutím tovaru z lodí. Hrozilo mu, že v prípade potopenia alebo lúpeže by stratil všetok tovar na palube. Navyše by musel loď splácať po zvyšok života.
Tieto riziká museli podstupovať všetci majitelia lodí. Často počúval, ako jeho kamaráti prišli kvôli pirátom alebo búrke o celý majetok. Jedno ráno dostal nový nápad.
“Čo keby sa dohodol s ostatnými obchodníkmi, že by znášali tieto riziká spoločne?”
Našiel skupinu desiatich obchodníkov, ktorých táto myšlienka veľmi zaujala.
V prípade, že by sa jedna z 10 lodí potopila s tovarom, alebo by ju prepadli piráti, spôsobenú škodu by znášali spoločne 1/10. V praxi to znamenalo, že každý riskoval, že príde o časť zisku, ale nie o celý svoj majetok.
Vznikli tak prvé obchodné spoločnosti, ktoré spolupracovali na báze poistenia.
Za životné poistenie podľa dnešných štandardov možno považovať aj Rímske pozostalostné poistenie, ak predpokladáme, že jeho prvotným účelom bola náhrada prostriedkov na živobytie pozostalých. Okolo roku 600 n.l. existovali v starovekom Ríme rôzne spolky:
• rímskych vojenských spolkoch z ktorých sa vyplácali dávky na živobytie rodinám padlých vojakov
• spolkoch organizovaných na odborovom princípe,
• náboženských spolkoch zakladaných predovšetkým s cieľom zabezpečiť dôstojný pohreb,
• spolkoch na opatrenie vena nevestám.
Napr. v Grécku už v roku 400 p.n.l. existoval určitý systém sociálneho poistenia na vyplácanie dávok v prípade, že osoba vo vojne utrpela vážne zranenia.
Takisto možno zárodky životného poistenia hľadať v Indii okolo roku 1000 p.n.l., kedy fungovali pohrebné a pozostalostné spolky podobné Rímskym.
Problémom dávneho poistenia bolo medziiným aj to, že bolo v zásade možné poisťovať život alebo majetok kohokoľvek, a to bez existencie priameho vzťahu k danej osobe či majetku. To pochopiteľne viedlo k mnohým problémom, a preto bol postupne do praxe zavádzaný pojem poistného záujmu.
Grécko
Gréci ako prvý stanovili systém námornej jurisdikcie, ktorý sa preniesol aj do Rímskeho práva a do ďalších moderných zákonov týkajúcich sa rozdelenia strát v prípade potopenia nákladu.
Najznámejším právnym kódexom tej doby je Rhódsky kodex. V ňom sa uvádza: ak loď uviazne v búrke a kapitán lode rozhodne o tom, že vyhodí náklad, alebo sa zlomí stožiar, kormidlo a podobne, všetci cestujúci a prítomný na lodi musia spoločne prispieť vo výške hodnoty lode a tovaru, ktorý je na lodi uložený. Znamená to, že všetci, ktorí mali záujem na vyhodení tovatu (vďaka tomu sa zachránili) musia prispieť.
V Rhodskom kódexe sa z príspevkov všetkých hradí to, čo bolo obetované pre všetkých. Výška straty sa rozdeľuje podľa hodnoty vecí, pričom telá slobodných občanov sa neoceňujú no telá otrokov áno.
Ide o systém obchodného poistenia, v ktorom je loď používaná ako zábezpeka za úver poskytnutý na financovanie cesty. V prípade, že sa loď potopí, veriteľ stráca svoje investované peniaze. Ak však loď príde bezpečne na miesto určenia, veriteľ dostane späť svoju hodnotu úveru a k nemu aj určitú prémiu. Jej výška bola vždy vopred dohodnutá.
Je to jeden s najstarších spôsobov poistenia a svoju popularitu si získal hlavne kvôli jednoduchosti a prehľadnosti záväzkov a transakcií.
Keďže ide o prepojenie úveru s poistením a podmienkou napríklad doplávania lode do cieľového prístavu. Nie je možné bottomry považovať za plnohodnotné poistenie.
S postupným rozmachom obchodu sa rozvíjali aj sociálne inštitúcie zabezpečujúce blahobyt svojich členov alebo širšej spoločnosti. Stredoveké námornícke cechy (tzv. gildy) zodpovedali za ochranu svojich obchodníkov pred stratami spôsobenými napr. ohňom alebo stroskotaním lode. Významné nebezpečenstvo doby predstavovali aj piráti. Námornícke cechy preto tvorili fondy určené na úhradu výkupného za námorníkov unesených pirátmi. Ďalšie úhrady zo spoločných námorníckych fondov boli určené napr. na výdavky na živobytie pre prípad choroby, výdavky na pohreb a pod.
V období feudalizmu a začiatkov kapitalizmu, vytvárali členovia spolkov fond, ktorý slúžil nie len na účely odškodňovania. Práve naopak. Slúžil na rôzne účely.
Poistný fond bol teda integrovaný do rámca celého finančného hospodárenia spolkov alebo spoločenstiev a nebolo ho možné identifikovať samostatne.
Členovia spolkov, resp. spoločenstiev vytvárali spoločný fond, ten ale slúžil prvotne na fungovanie spolku či spoločenstva ako takého. Pri vzniku udalosti – škody, ktorá z náhodných príčin negatívne ovplyvnila život jedného člena kolektívu, ju členovia spolku znášali spoločne (t. j. na ňu prispievali všetci členovia spoločenstva, čiže aj tí, ktorí škodu neutrpeli).
Zdieľanie strát však bolo iba jednou z viacerých druhov transakcií, ktoré sa zo spoločného fondu hradili. Tieto prvé formy poistenia preto nazývame ako tzv. vzájomnostné poistenia.
Hlavným znakom tohto poistenia bola vzájomná pomoc v núdzových situáciách majúca pôvod v náhodných udalostiach, a to bez komerčného aspektu. Najčastejšou podobou vzájomnostného poistenia v jeho pôvodnej podobe bolo poistenie v profesionálnych (predovšetkým obchodných a remeselných) organizáciách.
