História poisťovníctva / Prvé poistné zmluvy

Prvé poistné zmluvy

Údaje ohľadne prvého zachovaného poistného kontraktu sa však mierne líšia. Niektoré zdroje udávajú poistnú zmluvu z Janova z roku 23.októbra 1347, uloženej v štátnom archíve v Janove, týkajúcu sa námorného poistenia. Iné zdroje uvádzajú ako prvú poistku z Pisy z 13. apríla 1379. Existujú však aj zmluvy z Janova z rokov 1343 a 1329. Každopádne však možno povedať, že išlo poistný kontrakt z Talianska zo 14. storočia, ktorým bola oficiálne dokladovaná poisťovacia prax súvisiaca s námorným poistením.

Text zmluvy z Janova 1347

„V mene Boha, Amen.

Ja, Georgius Lecavellum, občan Janova, potvrdzujem ti, Bartolomej Bassus, syn Bartolomeja, že som prijal od teba v Janove stosedem libier (striebra) ako bezplatnú a priateľskú pôžičku. Zriekam sa každej výhody zo zákona vyžadujúcu dôkaz o nadobudnutí, prijatí alebo započítaní uvedených peniazi. Týchto sto sedem libier alebo ich ekvivalent v peniazoch, súhlasím a sľubujem v slávnostnej zmluve, vrátiť vám alebo vášmu potvrdenému poslovi, buď sám alebo mojim zástupcom.

Majte sa dobre a majte na pamäti, že ak vaša loď Santa Clara, ktorá sa teraz pripravuje v Janovskom prístave, ak Boh dá, odpláva hneď na Malorku priamou cestou z prístavu Janov, musia tam všetci prísť v bezpečí a zdraví pred uplynutím nasledujúcich šiestich mesiacov, inak je táto dohoda neplatná. Akoby nebola naplnená.

Osobne preberám všetky riziká a zodpovednosť od uvedenej sumy peňazí až po spomínanú loď ak dorazí na Malorku, priamou cestou, tak ako je uvedene vyššie. Ak uvedená loď do šiestich mesiacov zakotví na inom ako dohodnutom mieste, dohoda je neplatná, ako keby tak nebolo urobené. A rovnako, ak sa loď odchýli od stanoveného priameho kurzu bude dohoda neplatná, ako keby nebola zhotovená.

Uvedeným spôsobom a za uvedených podmienok sľubujem dohodnuté vyrovnanie, inak od vás budem požadovať náhradu škody vo výške dvojnásobku stanovenej sumy uvedených peňazí spolu s náhradou škody a výdavky, ktoré môžu z tohto dôvodu vzniknúť alebo znášať v súdnom spore, pričom vyššie uvedené zostáva zabezpečené mojou nehnuteľnosťou, nákladom a majetkom.

Vyrobené v Janove, v izbe v dome Carlusa a Bonifácia bratov Ususmarovcov, v roku od roku narodenie nášho Pána 1347, podľa zvyku v Janove, dňa 23. októbra po večeri.

Svedkovia Nicolaus z Tacius, súkenník a Johannes z Rachus, syn Bonanatus, občan Janova.“

 

Za úplne prvú dokladovanú poistnú zmluvu sa podľa najnovších výskumov považuje zmluva z 29. októbra 1298 a týka sa obchodnej cesty do Brúg.

V tejto zmluve dochádza prvý krát v rámci diverzifikácie rizík ku vstupu tretej osoby do celkovej transakcie. Táto osoba nemusí byť prítomna v rámci obchodnej operácie od začiatku, ale môže do tejto operácie vstúpiť v nejakom časovom úseku. Riziko sa v tomto prípade preberá prostredníctvom simulovaného predaja majetku.

Janovčan Benedetto Zaccaria sa takto v roku 1929 predá svojím krajanom Enricovi Suppa a Balianovi Grilli viac ako 30 ton kamenca, ktorý je prepravovaný loďou do mesta Bruggy. Zaccara sa súčasne s predajom kamenca zaviaže, že predmetný kamenec po dodaní do Brúg opäť odkúpi. Cena spätného odkupu je stanovená vopred a je navýšená o vopred stanovenú cenu. Rozdiel medzi oboma sumami predstavuje cenu, ktorú Zaccaria zaplatí za obmedzenie rizika na ceste tovaru do Brúg.

Z Bruggami sa spája aj prvé použitie pojmu assurance – poistenie v modernom chápaní.

Bruggy sú pre históriu poisťovníctva významné aj preto, že v roku 1310 povolil príslušný flámsky gróf založiť poistné centrum známe ako Chamber of Assurance, v ktorej si mohli obchodníci poisťovať svoje tovary.

 

Námorníci a obchodníci patriaci do cechov mali zvyčajne určitú formu ochrany pred požiarom zaručenú v rámci spoločenstva. Bežné obyvateľstvo sa však v tejto oblasti muselo až do 18. storočia spoliehať na susedskú výpomoc. Životné poistenie sa po páde Rímskej ríše príliš nerozvíjalo. Brzdou jeho vývoja bol najmä kresťanský zákaz požičiavať peniaze za úrok. Napriek tomu potreba životného poistenia v spoločnosti časom silnela a cirkevné požiadavky sa začali postupne obchádzať. Ľudia si začali kupovať doživotné renty, a to napr. predajom pôdy alebo prevodom určitého majetku či peňazí v prospech kláštorov. Takto vznikali základy komerčného životného poistenia, ktoré by sa dnes označovalo ako jednorazovo platené.

Najstaršou uchovanou zmluvou doživotného dôchodkového poistenia je zmluva z roku 1308 medzi opátom kláštora v Paríži a kolínskym arcibiskupom. Ten vyplatil kláštoru 2400 livrov s tým, že mu kláštor bude doživotne platiť dôchodkovú rentu vo výške 400 livrov ročne. Zmluva tiež obsahovala dodatok, v ktorom sa uvádza, že keď arcibiskup zomrie v priebehu prvých dvoch rokov tak pozostalím bude vyplatených 1000 livrov. Z tejto čiastky sa ešte odpočíta suma vyplatenej renty za výplatné obdobie.

Zmluva, ktorá už ma prvky dnešného dôchodkového poistenia je dnes v mestskom archíve v Leydene (Holandsko). Je z roku 1472 a už v nej nájdeme prvky ako poistné podmienky, výška dôchodku (renty), platobné podmienky a tiež aj podmienky týkajúce sa premeškania platenia.

Tontíny

Prechodom medzo feudálnym a kapitalistickým životným poistením boli tzv. Tontíny.

Ich tvorcom je Talianský lekár Lorenzo Tonti. Pôvodne mali slúžiť ako zdroj príjmu pre stále prázdnu Francúzsku štátnu pokladnicu.

Tonti navrhol Francúzskemu kardinálovi, aby bola vypísaná štátna pôžička a upisovatelia boli rozdelený do desiatich skupín podľa veku. Úrok mal byť vyplácaný každý rok žijúcim upisovateľom podľa vekovej skupiny. Vzhľadom na vymieranie v jednotlivých skupinách sa v čase dôchodok zvyšoval pre jednotlivých členov týchto skupín. Po smrti posledného veriteľa. Zbytok požičaného kapitálu prepadol v prospech štátu.

Prvá Tontína bola vo francúzsku vypísaná v roku 1689, v Holandsku 1670. Tontíny sa potom ujali aj v iných krajinách v rátane Rakúsko Uhorskej monarchie.